SNP – aktuálnejšie ako kedykoľvek inokedy

Poznáte tú rozprávku o Troch grošoch? Len pre osvieženie pamäte – Kráľ idúc po ceste videl chudobného človeka ako kope pri ceste priekopy a spýtal sa ho akú mzdu má za tú ťažkú prácu. Chudobný človek odvetil, že tri groše. Kráľ sa udivil ako z toho môže vyžiť? „Nuž,“ povie chudobný človek, „to je takto! Chovám si otca už starého a nevládneho, tomu vraciam; bo on ma vychoval. Ale chovám i jedného malého syna; tomu požičiavam, aby mi vrátil, keď ja zostarnem. A na tom treťom groši aj sám potrebujem žiť.“

Toľko ľudová múdrosť, ktorú Pavol Dobšinský napísal vo svojej zbierke. Nič viac, nič menej, Pavol Dobšinský (evanjelický kňaz)  nebol určite ekonóm s univerzitným vzdelaním, len storočiami overená pravda, ktorú som čítal ako malý chlapec platí aj dnes.  Všade len na Slovensku nie……..

Slovenská republika smeruje k bankrotu? Keď tento štát začínal, mal počiatočné problémy, musel si založiť inštitucionálny rámec, fiškálnu sústavu, menový systém. Nebolo to jednoduché, ale štát to zvládol. Transformácia po roku 1989 sa však naštartovala veľmi zle. Reálne sme tu čelili sociálnym problémom a tie nás sprevádzajú dodnes. Uškodili nám privatizácie a majetkové prevraty najmä po roku 1998, štát mal z čoho predávať a predal si všetky zlaté „vajcia“, bral výnimočné príspevky z rozpočtu, napríklad z tranzitu SPP, z Národnej banky Slovenska, dokázal dokončiť niektoré investície, ktoré sa rozbehli ešte za socializmu. Dnes tento štát nemá odkiaľ vziať peniaze, pretože priemerný spotrebiteľ už nezvládne zvyšovanie priamych či nepriamych daní. Je tu absolútny fiškálny „bordel“. V kritickom stave Slovensko nemá čo ponúknuť, keď potrebuje prefinancovať dlh, dohodnúť výhodné úroky, nemáme žiadne štátne aktíva, ktoré by sme ponúkli ako záruku. Všetko sme predali, štát je totálne rozkradnutý. Zbohatlo z toho pár tisíc ľudí. Štát je systémovo mŕtvy, pretože transformácia, ktorú ľudia očakávali v zmysle dobiehania západnej Európy, sa definitívne skončila. Slovenská republika sa nikam nehýbe a hýbať sa nebude. Dochádza tu k obrovskému odlivu kapitálu, ale nielen do zahraničia, ale aj k bohatnutiu úzkej skupiny ľudí. Tí dokázali obsadiť všetky sféry vplyvu cez finančnú moc a médiá. Na základňu, ktorá tu bola ešte zo socializmu, nabehli nielen novodobí oligarchovia, ale aj zahraniční investori, lebo sme mali lacnú kvalifikovanú pracovnú silu. Dnes nemáme ani to.

Dlh, ktorý sme mali po prvom nábehu štátu, ktorý sa zastabilizoval niekde v roku 1994, sme mali na úrovni 25-26 percent HDP. Dnes predstavuje približne 64 percent HDP a stále rastie. Ak si chce štát vziať nejaké ďalšie úvery, aký dostane úrok? Čím sa zaručíme, keď nemáme štátne podniky a výber daní reálne klesá? Čo vieme predať? Máme nejaké aktíva? Nejaké licencie na telekomunikácie? Ak nič nemáme, tak dostávame podstatne vyšší úrok. Požičiavame si za 3-4-percentné úroky, ale náš rast HDP je nula. Ďalší problém je, že ani peniaze z EÚ nevieme využiť, a keď áno, tak ich tu pár ľudí rozkradne. Hlavný problém však je zastavenie konvergencie. Očakávalo sa, že štáty, ktoré pristupovali do EÚ, Západ dobehnú, ale to sa nestalo. Investovanie kapitálu do krajín bývalého východného bloku bolo preto, aby zarobili minimálne dvakrát toľko ako v svojich domovských krajinách.

V slovenskej ekonomike sa niečo zlomilo. Veci, ktoré s istotou fungovali dekády, zrazu prestávajú fungovať. Takmer dvadsať rokov ekonomika slúžila politikom ako bankomat. Každoročným folklórom sa stali nové sociálne vymoženosti financované slušným ekonomickým rastom, ktorý bol podporený demografickým vrcholom na trhu práce. Nebola jedna kampaň, kde by sa nepredháňali všetky strany politického spektra populistickými sľubmi. A tiež predchádzajúcimi „reformami“, ktoré do krajiny prilákali nový „kapitál“. Následne však antibiznisové, nesystémové kroky vlád začali znižovať prílev investícií, utlmovať domáce podnikateľské prostredie a zhoršovať ekonomický výhľad. Slovensko od svojho vzniku nikdy nemalo ani len vyrovnaný štátny rozpočet. Možno stačilo spraviť jedno či dve kolá konsolidácie počas posledných 20 rokoch a dlh štátu by sa vrátil na udržateľnú cestu. A to aj v rokoch, keď sa relatívne darilo. Nestalo sa. Ak sa mali konsolidovať výdavky vlády, nekonsolidovali sa – aj v tomto roku majú narásť o 1,5 percenta. Ak sa mal konsolidovať deficit verejných financií, nekonsolidoval sa – v oboch minulých rokoch presiahol päť percent HDP a päť percent presiahne aj v tomto roku. A ak sa mal konsolidovať štátny dlh, ani ten sa nekonsolidoval – v tomto roku dosiahne nový rekord. 

Konsolidácia zlyhala. Kým minulý rok sa predpokladalo, že v tomto roku bude potrebné konsolidovať zhruba 600 miliónov eur, zrazu vznikla potreba nájsť dve miliardy. Ide o extrémne zložitý proces plný ťažkých politických rokovaní. V praxi to znamená, že namiesto júna sa zverejnenie opatrení posúva na september. Podnikatelia márne čakajú na zapojenie sa do procesu, keďže ani koalícia nemá jasno v tom, čo chce spraviť. Čakajú ju totiž len nepopulárne rozhodnutia s následnými tvrdými politickými konzekvenciami. 

Dôvod všetkých problémov má ekonomický základ. S najväčšou pravdepodobnosťou totiž modus operandi – využívať podnikateľov ako bankomat – prestáva fungovať. Na jednej strane vláda svojou hospodárskou politikou zadusila ekonomický rast, na druhej strane ju čakajú nové konsolidačné výzvy. Pri starnúcej slovenskej populácii a minimálnom raste inovatívnej schopnosti slovenskej ekonomiky sa z konsolidácie stáva trvalý proces. A to do hry prichádza nutnosť platiť za nahromadené investičné dlhy v štátnej infraštruktúre a dávať viac na zbrojenie čo sme sa nezmyselne zaviazali.

Ďalší faktor je, že slovenskú ekonomiku riadia a ovládajú finančné skupiny a oligarchia. Finančné skupiny  podnikajú v rôznych odvetviach – bankovníctvo, reality, cestovný ruch, médiá, potravinárstvo, poľnohospodárstvo. Ovládajú 90 percent verejného politického života. Rozhodujú komu dajú pred voľbami bilboardy, ten bude pretláčať svoju tvár do komunálnej politiky, do parlamentu alebo vlády s tým, že v prípade úspechu si to vyberie na zákazkách v energetike, v diaľničnom mýte, štátnych zákazkách  atď. Všetko to prikryjú rôznymi schémami a spriaznenými osobami. Legálne z tohto štátu od privatizácie až doteraz dokázali vyviesť 50-60 miliárd eur. Zaujíma to tu niekoho?

Finančné skupiny ovládajú  zdravotníctvo, lekárnictvo – čiže farmaceutický priemysel, zdravotné poisťovne. Zároveň  financujú  pár mainstreamových médií, ktoré by už dávno neexistovali, keby ich nedotovali práve finančné skupiny. Existujú tu ešte nejaké priemyselné skupiny z minulosti, ktoré v dvoch až troch silných regionálnych skupinách majú reálny vplyv na politiku. Vždy rovnakí ľudia a rovnaké finančné skupiny mali prospech z transformácie štátu a veľkú časť kapitálu na úkor obyvateľstva nepoužili produktívne. Kapitál jednoducho zmizol. Pre slovenskú oligarchiu sa to stalo návykové, peniaze vytiahli von, zdroje tu nezostali. Malý štát extréme exportne otvorený, politicky bohužiaľ nevyzretý, ktorý emancipačne v národných záležitostiach zlyháva a stále bojuje tak, ako jeho obyvatelia stále počúvajú, že už bude lepšie.  A čo Klub 500 a AZZZ? Priebežne komunikujem so zástupcami niektorých firiem. Na moju výčitku, že sú málo aktívny a najmä politicky vôbec proaktívny, mi bolo povedané, že sú profesné nepolitické združenia.  Nuž premlčali sa do stavu klinickej smrti, kedy kolaps štátnej kasy stiahne aj domácich podnikateľov s 500, tisíc a viac zamestnancami.

Dá sa ešte niečo robiť?  Kto to myslí s republikou vážne, nech urobí nasledujúce. Určite prestať klamať národ nezmyselnými, zástupnými témami. Je nutné urobiť audit/ bilanciu tohto štátu od centrálnej banky cez štátnu pokladnicu, inventúru majetku v MH Invest ako nástupníkovi FNM a revíziu kapitol štátneho rozpočtu. Spraviť inventúru v aktívach a neaktívach v priebehu jedného mesiaca. Nanovo nastaviť daňový a odvodový systém, aby bol udržateľný pre ľudí, SZČO, podnikateľský sektor. Urobiť pevný rámec, kde sa  ide konsolidovať  ale nie cez zvyšovanie  daní. Zrušiť všetky zákonné, daňové výnimky, začať  kontrolovať, ako zo štátu unikajú peniaze. Zmeny vykonať rýchlo a nie trištvrte roka tárať.  Každú pôžičku štátu viazať na jasné proinvestičné výdavky, ktoré po realizácii prinesú v budúcnosti zisk, podpora rastovej ekonomiky.

Zároveň znížiť dôsledky rozhodnutí žiadnymi zákonmi neukotvenej koaličnej rady na verejné financie.  A vrátim sa na začiatok k Pavlovi Dobšinskému –

1, Akútne riešiť dlhovú službu  –  to je ten dlh, kde treba vrátiť.

2, Akútne riešiť proinvestičné stimuly a podporu rastovej ekonomiky  –  to je tá pôžička do budúcnosti.

3, Rozumne vynakladať financie na aktuálnu spotrebu  –  to je časť, z ktorej treba žiť.

Toto musí vykonať štát, resp. štátne orgány.  A volič by mal preukázať veľkú mieru odvahy a vybrať nové, odborne zdatné osobnosti a súčasnú garnitúru poslať do zabudnutia.

Ing. Tibor Danáč, MSc., odborník v oblasti vody a ŽP v OZ Právo na Pravdu