Nie, nie som zástanca katastrofických scenárov a ani nie som vyznávač katastrofických scenárov. Ale keďže mám vzdelanie aj v odbore strategický manažment, nedá mi aby som nevidel ďalej ako do konca jedného zákona o štátnom rozpočte. Navyše som si vypočul debatu v TV 360tka, ktorú moderoval redaktor Kovačič a kde bol pozvaný spolumajiteľ jednej z finančných skupín ovládajúcich niekoľko odvetví slovenskej ekonomiky a ako chobotnica má svoje chápadlá v pozadí mnohých biznisov. Jeho vyjadrenie by malo byť ako veľký výkričník alebo memento všetkým, čo majú čo povedať do chodu štátu najmä ministerstva financií SR. Cit.: „Nikto nechce škrtať. Tak poďme “Gréckou cestou“, a škrty za nás urobia komisári. Prídu traja eurokomisári a škrtnú toto, toto, toto a bude vyriešené“ . (https://www.facebook.com/reel/1243353707842266) Toľko vyjadrenie človeka, ktorý toto riešenie prezentoval ako jedno z dobrých riešení ale zároveň, ktorého empatia z bežne pracujúcim Slovákom je pod bodom mrazu. Preto už niekoľko svojich blogov venujem ekonomike Slovenska a napriek nevôli istých strán aj kriticky poukazujem na (ne)činnosť ministrov konať v danej oblasti. Ide totiž o viac ako o medzinárodnú reputáciu Slovenska. Ide EXISTENCIU Slovenska a teraz doslovnú.
Vychádzam z poznania situácie slovenskej ekonomiky, ktorá od roku 2020 naberá nekontrolovanú „rýchlosť“ zadlžovania, zároveň z toho, že občan by mal vedieť, čo má žiadať od svojej demokraticky zvolenej vlády a rovnako poslancov NR SR. Pomôžem si citátom A. Einsteina: „Poznanie je nevyhnutným momentom praktickej činnosti“. To treba žiadať od každej vlády. Vzhľadom na posledné roky a dianie, ktoré prirodzene vyústilo k nutnosti prijatých konsolidačných opatrení, niekedy pochybujem o poznatkoch predstaviteľov, ktorí vedú tento štát. Poznanie totiž znamená preniknúť do podstaty, teda hlavne pochopenie jeho väzieb a súvislostí s dopadom prijatých rozhodnutí. Niektorí nemajú obraz o ekonomike a tak rozprávajú vedľa, počúvame naučené politické floskuly akoby stále prebiehala predvolebná kampaň. Mali sme a máme niekoľko ministrov, ktorí majú iba nadpriemerné ambície, bez fundamentálneho základu, častokrát bez adekvátneho vzdelania, bez potrebnej praxe v odbore. A tak je dnes skutočnou podstatou ekonomickej politiky nie starostlivosť o ľudí, štát, ale dojednávanie si kšeftov, teda korupcia, ktorá sa denne pretriasa v médiách. Na Slovensku dnes nie je jediná oblasť, ktorá by fungovala – viď daňový systém, zdravotníctvo, poľnohospodárstvo, slovenské železnice, atď…. Skúsme pomenovať len problémy prvej oblasti – daňový systém a správu, kde som 10 rokov pracoval a 7,5 roky viedol DÚ. Slovenská daňová správa (časť Finančnej správy SR) zohráva kľúčovú úlohu v správe daní, colných záležitostí a boja proti daňovým únikom. Napriek tomu stále čelí viacerým dlhodobým aj aktuálnym problémom, ktoré znižujú jej efektivitu, dôveru verejnosti a schopnosť zabezpečiť férové podnikateľské prostredie. Skúsim pomenovať niektoré pretrvávajúce problémy.
1. Zložitý a nestabilný daňový systém. Časté zmeny daňových zákonov spôsobujú neprehľadnosť a neistotu pre podnikateľov aj zamestnancov správy. Komplikované legislatívne postupy zvyšujú administratívnu záťaž a znižujú efektívnosť výberu daní. Nedostatok prehľadnosti vedie k chybám, oneskoreniam a možnosti zneužívania systému.
2. Personálne a organizačné problémy. Nedostatok kvalifikovaného personálu, najmä v IT a analytike. Vysoká fluktuácia – pracovníci odchádzajú pre nízke mzdy, byrokraciu a slabé pracovné podmienky. Nedostatočná motivácia zamestnancov a chýbajúci systém hodnotenia výkonu. Politické nominácie, častokrát ľudí nevzdelaných v odbore a bez vzťahovej integrity k finančnej správe.
3. Digitalizácia a IT problémy. Napriek pokroku (napr. eKasa, eDane, portál FS) je digitalizácia stále nejednotná v celej SR. Problémy s funkčnosťou systémov, výpadky a neintuitívne používateľské rozhrania. Staré IT infraštruktúry, nízka úroveň prepojenia medzi databázami a inými štátnymi inštitúciami. Nízka úroveň automatizácie a analytiky pri detekcii daňových únikov. Zložité elektronické podania a neprehľadné pokyny vedú k chybám a sankciám. Potreba zosúladenia s európskymi štandardmi a digitalizačnými projektmi (napr. ViDA – VAT in the Digital Age). Slabá interoperabilita s inými daňovými správami v EÚ.
4., Daňové úniky a tieňová ekonomika. Slovensko má stále relatívne vysokú mierudaňových únikov najmä pri DPH. Nedostatočne efektívne kontrolné mechanizmy – hoci sa zlepšili po zavedení kontrolného výkazu a eKasy, podvody s fiktívnymi faktúrami pretrvávajú. Obmedzená spolupráca s inými štátmi a pomalé vymáhanie pohľadávok.
5., Nedostatok analytického riadenia a dátovej politiky. Slabé využívanie dát na prediktívnuanalýzu rizík a cieľové kontroly. Nízka schopnosť identifikovať anomálie v reálnom čase. Chýba strategická práca s dátami medzi colnou a daňovou časťou FS.
6., Politický vplyv a netransparentnosť. Riziko politických zásahov do vedenia Finančnej správy je už 30 ročný nemenný fakt. . Nízka transparentnosť v rozhodovacích procesoch a verejnom obstarávaní (napr. pri IT projektoch). Občasné podozrenia z korupcie, ktoré vyplávajú na povrch sú neriešené či klientelizmu poškodzujú dôveru verejnosti.
A to sú problémy len jednej oblasti, ktorá má ale zásadný vplyv na príjmovú časť štátneho rozpočtu ale aj toľko komunikované HDP, z ktorého nám plynú záväzky na základe neuvážených rozhodnutí. To nehovorím, že okrem daní sme povinní všetci platiť aj zákonné odvody, s ktorými manipulujú aj súkromné subjekty – poisťovne, kde nie je nič výnimočné, že akcionári si stanovia svoj zisk, dividendy na úkor fungujúcemu systému. Vláda nemá schopnosť uplatňovať vlastné rozhodnutia a teda čomu vláda slúži? Ak si čitateľ starostlivo prečíta SME, či Denník N, celkom bežne sa tam píše o rozvrate. Želanom alebo opodstatnenom? Lebo nemožno to všetko zhodiť na súčasnú vládu. Ibaže mňa ako bežného občana a platcu daní nezaujíma, kto tento stav spôsobil. Mňa zaujíma ako práve teraz je nutnosť tento stav napraviť. Ekonomická politika stratila svoje opodstatnenie a akoby sa stala prekážkou fungovania ekonomiky, a teda aj štátu. Stratili sa akékoľvek zábrany v ekonomickej morálke. Verejný záujem je na druhej koľaji, vláda nedala jeho kontúry. Programy strán sú skôr komickým čítaním ako jasným smerom ekonomiky do budúcnosti na báze ekonomickej vedy. Bežný človek má dojem, že politici nevedia čo je podstatou politiky, teda starostlivosť o ostatných, ale len starostlivosť o seba. Ba človek získa dojem, že nerozumejú ľuďom, rozumejú iba manipuláciám (súdne rozhodnutia sú dôkazom) a nevidia hnev ľudí. Zabrzdili ekonomický chod, rozvoj krajiny. V politickom spektre neexistuje zhoda a dlhodobá vízia na ekonomickej prosperite a napredovaní. Z opozičných úst ale aj z novinárskych je častokrát počuť, že – Vláda si umýva ruky nad terajšou katastrofou slovami, že Slováci sa nezachovali rozumne v predchádzajúcich voľbách alebo v ostatných voľbách, pričom sme sa presne na to vraj spoliehali. Ale na čo sme sa my spoliehali po voľbách? Nezachovali ste sa nezodpovedne? Zachovali ste sa rozumne? Zvolili sme si len to čo bolo v ponuke a bohužiaľ sme neprekročili svoj rubikon, nenabrali odvahu a volili len menšie zlo. Pred voľbami v ČR sa bývalý prezident V. Klaus vyjadril, že „Mám obavy, že český volič, bude voliť šablónovito, že nebude mať odvahu k zmene“. Presne tam sme sa ocitli a po dvoch rokoch riešime tie isté témy v rodinách, v médiách, v NR SR, v politických prekáračkách opozície s koalíciou.
Ibaže verejne počuť z úst člena finančnej skupiny, že Grécka cesta je východisko zo súčasnej ekonomickej situácie, je viac ako alarmujúce. Netreba zabúdať, že finančné skupiny výdatne 30 rokov využívali priestor slovenskej politiky a ekonomiky. Vyhovoval im stav, kde na rozdiel od štátu dokázali navyšovať svoj majetok a častokrát finančné aktíva vyvážať do zahraničia. Kým finančné skupiny v niektorých sektoroch podnikania uzavreli celý kruh bez kontroly štátu, sú finančne nezávislé od štátu, tak štát nereagoval na vonkajšie podnety a situáciu vo svete. Navyše sa Slovensko vzdalo základných pilierov bezpečnosti ekonomiky a priemyslu ako je energetika a výroba lacných energetických zdrojov. Prijali sme euro a na rozdiel od ostatných štátov V4 (Česko, Poľsko, Maďarsko), ktoré si pomocou vlastných národných bánk vedia regulovať, intervenovať v monetárnej politike a tak ovplyvňovať saldo obchodnej bilancie, my sme odkázaný na ECB a jej „pokyny“. Nenašli sme odvážny manažment MF SR a NBS, ktorí by prijímal aj rozhodnutia samostatne a vedel by ich vyargumentovať v ECB a v EK.
Ja rozhodne nesúhlasím s tzv. Gréckou cestou ako jediným riešením. Nie som nadšený ani obsahom a formou konsolidácie. Skôr naopak. Mám vážne výhrady a viem si predstaviť iné riešenia. Ale po vypovedaní uvedenej myšlienky očakávam zásadné reakcie od Klubu 500 a AZZZ. Grécka cesta v rukách komisárov EK je lotéria s existenciou slovenského priemyslu, existenciou slovenského verejného sektora, existenciou a živobytím občanov SR a ale aj možnou existenciou štátu. Očakávam vyjadrenia generálov slovenského priemyslu p. Sotáka (Klub 500) a p. Machunku (AZZZ). Očakávam vyjadrenie aj ministra financií p. Kamenického, či štát ráta s takýmto scenárom a čo robí aby sa mu vyhol bez toho aby celú konsolidáciu nezaplatili občania a podnikatelia. Očakávam vyjadrenie ministerky hospodárstva p. Sakovej ako pomôže slovenskému priemyslu, kedy Slovensko urobí krok k návratu majority vo všetkých energetických podnikoch namiesto stavania veterných turbín.
Na záver by som načrel trochu do histórie. Každý vysokoškolsky vzdelaný ekonóm pozná meno David Ricardo (1772 – 1823), bol členom Dolnej snemovne Anglicka, a musí vedieť podstatu jeho brilantnej teórie známou ako Ricardova ekvivalencia. Také dielo nemá ani jeden ekonóm v NR SR. Ba si dovolím tvrdiť, že ani jeden člen parlamentu nie je svojou kvalifikáciou pripravený na apercepciu, t. j. vnímanie a osvojenie si informácií obsiahnutých v bázických poznatkoch a zákonoch ekonómie, teda v jeho pamäti nie sú zafixované príslušné pojmy a vzťahy medzi nimi (a možno ani jeden člen vlády SR). Kedysi bol členom NZ ČSSR bol Prof. P. Rapoš, rektor VŠE, vedúci katedry a profesor politickej ekonómie. Pre neho bolo samozrejmé, že materiály o ekonomických problémoch, ktoré prerokovávalo NZ dal dekanom, ktorí zodpovedali za odborné stanoviská k materiálu. Jedno z nich v roku 1966 znelo: „Ako súčasť konsolidácie a dynamického vývoja národného hospodárstva i naďalej prehlbovať predpoklady pre harmonický rozvoj oblastí našej krajiny na posilnenie jednotnej ekonomiky“. Hovorme si pravdu, aj keď nepríjemnú. Nevieme aké budú budúce križovatky ekonomických ciest. Ekonómia nie je krasokorčuľovanie, kde si predvádzaný výkon môžete vyložiť subjektívne. Nastala diskrepancia medzi vedou a ekonomickou realitou. Získať ekonomické poznatky je tvrdá práca ale najmä vzdelanie a poznanie v praxi.
Autor bol 7,5 roka riaditeľ vo Finančnej správe a dva roky v poradnom 12 člennom zbore za finančnú správu ministerky Brigity Schmognerovej a jeden semester prednášal správu daní na FEM SPU v Nitre.
Celá debata | RSS tejto debaty