SNP – aktuálnejšie ako kedykoľvek inokedy

Trochu expresívne prirovnanie ako kriedové Slovensko. Ale keďže masívne burcovanie opozičných strán do vyprovokovania generálneho štrajku pri príležitosti 17. Novembra aj za použitia (alebo zneužitia?) študenta, ktorý zjavne nedomyslel svoje konanie svojim výtvorom pred školou, skúsim dnes urobiť výnimku a nebudem sa venovať témam mne blízkym, čiže ŽP a voda alebo ekonomika.  Som z generácie, ktorá november v školských laviciach tesne minula.  V roku 1989 som po štátniciach už narukoval do vtedajšej ČSĹA na ZVS.  Ale ako študent si veľmi dobre pamätám udalosti, ktoré tomu predchádzali a najmä si dobre pamätám na marec 1988.  Živo si pamätám na študentské časy gymnázia aj vysokej školy. Aj na povinné zdieľanie jednotného politického názoru sofistikovane integrovaného do osnov humanitných predmetov. A nemyslím si, že sme boli iní študenti ako sú tí dnešní.  Aj v 80-tych rokoch na stredných a vysokých školách existoval vzdor, existoval vlastný názor, dokonca existovala možnosť uverejniť dvojzmyselný príspevok v školských časopisoch – kto chcel (vedel), tak pochopil.  Študent v Poprade by mal všetky moje sympatie, keby kriedou na asfalt pred školou napísal akýkoľvek nesúhlasný názor s politikou alebo s politikmi – ale slušne. Keďže sa znížil k primitívnemu vulgarizmu, tak nemôžem s ním súhlasiť. Mám zato, že jeho konanie hraničí s § 364 Trestného zákona, kde hanobenie štátneho symbolu, predsedu vlády by mohlo byť posúdené ako výtržníctvo.      

Ale vrátim sa k 17. Novembru.  Tento deň  nie je symbolom len zmeny politických pomerov v bývalom Československu.  V prvom rade je to deň študentstva, kedy medzinárodné študentské hnutie si tento deň osvojilo na znak svojich akademických slobôd ako protest pre uzavretie všetkých vysokých škôl v Prahe v roku 1939 po pohrebe študenta Jana Opletala. Tento deň si pripomíname od roku 1941. Na Slovensku, ak by sme chceli byť presný, tak zmenu politických pomerov začali študenti pochodom o deň skôr. Pochod bratislavských vysokoškolákov, sa uskutočnil v predvečer Medzinárodného dňa študentstva 16. novembra 1989 ako neohlásená a nepovolená manifestácia bratislavských študentov. Jedným z impulzov pre zrod študentského protestu bol súd komunistickej moci moci s predstaviteľmi tzv. bratislavskej päťky, ktorí si chceli 21. augusta 1989 dôstojne uctiť pamiatku obetí invázie vojsk Varšavskej zmluvy z roku 1968 na schodoch Univerzity Komenského v Bratislave (Miroslav Kusý a Ján Čarnogurský boli uväznení,  Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák boli stíhaní na slobode). To len pre upresnenie termínu, ktorý sme si na Slovensku pripomínali skôr federálny ako  Slovenský.

Pointa je však úplne iná ako samotný termín. Pointa je v slobode slova, slobode prejavu, slobode zhromažďovania. Slobody,  ktoré nie vždy boli samozrejmosť. Prejavy, snahy o slobody, za ktoré sa zatváralo, trpeli rodiny alebo jednotlivci.  Prepáčte mi, podelím sa s Vami o jeden (z mnohých) životných príbehov.  Vyrastal som v Nitre ako mnoho panelákových detí. V roku 1973 sme sa celá rodina presťahovali do 13-poschodového panelového domu, pretože pôvodné bývanie bolo určené na asanáciu pre inú mestskú výstavbu. V 13-poschodovom dome bolo zrazu čulo, veľa neznámych ľudí, veľa nových kamarátov. A tak sa stalo, že som si našiel kamaráta, ktorý bol síce o 4 roky starší ale dobre sme si rozumeli.  Jeho rodičov som poznal len z výťahov pri spoločnej ceste domov alebo keď nás ohlasovali domov. Vôbec som netušil, čím sú, aké majú povolanie.  Moji rodičia boli pracovití ľudia, ktorí sa o mňa a brata starali najlepšie ako vedeli.  Otec mal jeden dobrý zvyk (určite to bolo aj v iných rodinách), denne kupoval noviny. Určite vždy tú obrovskú Pravdu, odborársku Prácu a raz do týždňa v tom čase existujúci Nitriansky hlas.  A tak od malička som čítal ihneď po ňom. Vždy odzadu – od športovej stránky. Ale prečítal som všetko. Jedného dňa sme spolu s kamarátom a jeho otcom išli výťahom a z úst kamarátovho otca som dostal otázku, či viem, čo je vo svete nové? Doteraz neviem prečo ale odpovedal som, že neviem na čo myslí ale čítal som, že Československo v Helsinkách podpísalo nejaký akt o dodržiavaní ľudských práv.  Na jeho prekvapenie z mojej odpovede som dostal pozvanie ku nim domov, kde som dostal čaj priamo z ruského samovaru a ruské cukríky (komfety).  Dodnes sám nechápem, ako to zo mňa v necelých 10 rokoch vyšlo. 

(Helsinský záverečný akt KBSE bol dokument podpísaný 1. augusta 1975 v Helsinkách 35 štátmi. USA, Kanada a 33 európskych krajín, ktorý mal zabezpečiť mier a posilniť spoluprácu v Európe. Obsahoval dohodu o desiatich princípoch, vrátane uznania hraníc, nezasahovania do vnútorných záležitostí štátov a záväzku rešpektovať ľudské práva, čo bol významný krok k medzinárodnému dohľadu nad ľudskými právami. Zaoberala sa spoluprácou v humanitárnej oblasti a ľudských právach.  Bol to prvýkrát, čo sa európski štátnici aj socialistického tábora zaviazali dodržiavať ľudské práva, a uznali, že rešpektovanie ľudských práv môže byť predmetom medzinárodného dohľadu) .   Odvtedy som u nich na dlhú dobu nebol.  Netušil som, kto sú, čím sa živia.  Občas ma pán sused neskôr oslovil počas mojich gymnaziálnych rokov. Možno preto, že sa o mne mohol dočítať v športových výsledkoch.  Kto  to bol som sa v skutočnosti dozvedel až počas môjho vysokoškolského štúdia na VŠP v Nitre. Tam som študoval v odbore vodné stavby a meliorácie. Dovtedy oslovenie ujo sused, alebo neskôr pán sused sa zmenilo na súdruh docent. Súdruh docent, predseda fakultného výboru KSS a môj  pedagóg v predmete Pedológia – Pôdoznalectvo. S predmetom som nemal problém a myslím, že nik z nášho malého ročníka nemal väčší problém. Pamätám sa, že všetci sme ho zvládli a postúpili do ďalšieho ročníka. Pedológiu sme mali v druhom semestri prvého ročníka. Tak sme sa všetci spolužiaci rozišli po Slovensku na prázdniny.  Asi priveľa času doma v jednom paneláku nahralo situácii, že sme sa stretli pri výťahu a ja som po mnohých rokoch dostal opäť pozvanie k susedovi.  U „súdruha“ docenta v jeho obývačke na moje veľké prekvapenie som dostal ponuku, že v mene fakultného výboru KSS  mi ponúka štúdium na Poľnohospodárskom inštitúte v Moskve, čiže v ZSSR. Zaskočený a šokovaný som sa zmohol len na žiadosť, že si to rozmyslím a dám mu do týždňa vedieť ako som sa rozhodol. Doma sme s rodičmi týždeň nespali, ako súdruhovi docentovi vo funkcii predsedu KSS slušne odmietnuť ponuku. V daný deň, keď som šiel o tri poschodia nižšie som stretol jeho syna a vysvetlil jemu, že mám teraz z jeho otca a najmä z jeho reakcie strach.  Sedeli sme v tej povestnej obývačke traja. Odmietol som Moskvu z odôvodnením, že mám jeden rok štúdia za sebou a nechce sa mi začínať odznovu.  Odpoveď bola – „ takú podanú ruku v tejto obývačke už nedostaneš“. Vtedy jednoznačná, dnes dvojzmyselná (alebo opačne?).  

A potom prišiel rok 1988.  Po skúškovom období zimného semestra začínal 6. semester štúdia v 3. ročníku.  Celý ročník nášho odboru (32 študentov) sme prešli ďalej a začínali robiť na diplomových prácach, ktorých témy sme mali skoro 2 roky pred ukončením štúdia, z dôvodu, že niektoré témy mali exaktné pozorovania, pokusy v reálnom alebo laboratórnom prostredí.  Ibaže 25. marca 1988 sa v Bratislave uskutočnil sviečkový pochod.  Sviečková manifestácia  alebo Bratislavský veľký piatok. Bola to pokojná manifestácia občanov za náboženské a občianske práva a slobody v socialistickom Československu, ktorá sa odohrala 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave a tejto manifestácie sa zúčastnil môj spolužiak. Predseda ročníka Tonko, ktorý pochádzal zo silne katolíckej a veriacej rodiny z Oravy. Náš ročník, ktorý mal povinnú skúšku z Pedológie u „súdruha“ docenta, predsedu FV KSS, viedol vedúci ročníka „súdruh“ docent, ktorý bol v tom čase člen pléna Mestského výboru KSS. A keďže spolužiak Tonko bol natoľko „nešikovný“, že sa v Bratislave nevyhol legitimovaniu vtedajšou Verejnou Bezpečnosťou (okrem sprchy vodným delom), tak „súdruh“ docent, vedúci ročníka začal konanie voči spolužiakovi s možnosťou fatálneho konca.  Všetci spolužiaci, ktorí sme boli z Nitry sme sľúbili pomoc. (Sviečková manifestácia vznikla z podnetu veriacich, ktorí žiadali dodržiavanie občianskych práv v Česko-Slovensku pre všetkých občanov – veriacich aj neveriacich. Kvalitou občianskeho odporu, šírkou záberu požiadaviek, odvahou vzoprieť sa totalitnej moci a reálnym utrpením ju možno považovať za systémový začiatok definitívneho pádu komunistickej totality na Slovensku, ku ktorému došlo po 17.novembri 1989.)

A tu niekde je moja tretia a posledná cesta do obývačky kamarátovho otca, uja suseda, pána suseda, „súdruha“ docenta. Poprosil som ho o krátku návštevu o pomoc.  Ani som nestihol dopovedať meno a priezvisko, zastavil ma, že o všetkom vie s otázkou, čo ja mám s tým.  Moja odpoveď bola, že nič, ja som v Bratislave nebol ale náš predseda ročníka a spolužiak je slušný chlapec a dobrý študent.  Odpoveď bola viac ako desivá – „ Tibor, existujú určité pravidlá spoločenského správania, kódex vysokoškolského študenta a školský poriadok, ktorý všetkým stanovil pravidlá. Kto ho nedodržuje, musí znášať  následky“.   Mal som 22 rokov, cítil som v obývačke „súdruha“ docenta beznádej.  ( a to i napriek tomu, že som ako aktívny športovec, mal možnosť od roku 1983 pravidelne cestovať na „západ“).  Napadlo ma iba jedno. Posledná možnosť aj otázka – „Pán docent, čo si vy myslíte o mne?“  Nemyslím si, že som ho zaskočil. Odpovedal, že ma sleduje ako suseda, kamaráta svojho syna, športovca. V škole som sa prejavil ako dobrý študent, že som ho trochu sklamal odmietnutím štúdií v Moskve. Vraj raz  budem ľutovať.   Po týchto slovách som ho pre zmenu asi šokoval ja.  Povedal som mu, že jedného dňa, keď som skladal pioniersky sľub pred „súdruhom“ Leninom v Nitre, ráno som bol v Topoľčiankach na 1. Svätom prijímaní, že ako člen školského výboru SZM na Gymnáziu E. Gudernu som bol v Zlatých Moravciach na Birmovke.  Či teraz zmení názor aj na mňa?!  Zostalo hrobové ticho. Po 3 – 4 minútach, kedy som si v duchu premietal, čo všetko je v hre rok pred záverom môjho štúdia, sa súdruh docent zmohol len na jediné – Ej Tibor…… Slušne sme sa pozdravili, podali si ruky a ja som išiel domov.  Spolu so spolužiakom Tonkom, sme všetci v máji 1989 urobili úspešne štátnice.

Prečo to vlastne píšem?  Tu sa všetci asi pozastavujete, že či toto patrí na verejný priestor.  Študent z Popradu už toto nemusí zažívať. Žiadny študent na Slovensku takýto príbeh už nezažije.  Ako som písal na začiatku, náš ročník v novembri 89 už bol na ZVS, ale aj spolužiak z Oravy prispel k slobode slova, slobode vierovyznania, slobode cestovania, slobode zhromažďovania. Slobode publikovania, slobode výberu štúdia, slobode miesta štúdia, slobode vydávania kníh, slobode podnikania a nakoniec aj slobode vyjadrovania svojho politického názoru.  Žiadny spisovateľ nie je na indexe zakázaných, žiadny režisér a ani jeho film nie je na indexe zakázaných. Spolužiak dal v tom čase do „hry“ svoju existenciu. Bohužiaľ takýchto príbehov bolo pred rokom 1989 mnoho a nie všetky sa skončili dobre.

A kde sme sa dostali po 32 rokoch samostatnej Slovenskej republiky?  Slovensko je vazalom neuvážene podpísaných medzinárodných zmlúv. Slovensko je podriadené spolku, do ktorého sme vstupovali s vedomím a najmä nádejou, že už nikdy sa nebude opakovať diktát silnejšieho. Že v rodine európskych národov budeme rovnocenný partner najmä potom, čo zahraničný – t.j. európsky kapitál vošiel do Slovenských firiem.  Slovenská ekonomika je na hrane únosnosti prežitia. Ale ako horší jav vidím, že sloboda slova sa stala nástrojom vzájomného osočovania a útokov na jednotlivca alebo skupiny obyvateľstva, politických strán. Médiá sa stali nástrojom na osočovanie a útoky. Politici nepochopili, že majú tvoriť a najmä slúžiť. Za názor sú ľudia obvinený, za citáciu Štúrovcov dokonca odsúdený. Preto nesúhlasím s vulgárnym prejavom študenta.  Naopak, súhlasím s jeho pohnútkami a motívom. V prvom rade zachovať akademickú pôdu nezávislú od politiky.  V ďalšom rade napriek mladej SR, nastal čas úplnej zmeny.  Ani jedna strana politického spektra nepriniesla občanovi SR po 32 rokoch sľubované Švajčiarsko ale reálne hrozí Grécko.  Na Slovensku sa ani nositeľ Nobelovej ceny v akomkoľvek odbore nemôže cítiť istý svojou odbornosťou, pokiaľ nemá ten správny „stranícky preukaz“.  A to sme zrušením ustanovenia o vedúcej úlohe strany v Ústave vtedajšej ČSSR „súdruhov“ zdanlivo poslali do zabudnutia. (naozaj?)

Na záver chcem všetkých Vás, ktorí ste to dočítali až sem poprosiť. 17.November nie je sviatok politikov, ktorí si rezervovali námestia, ktorí sa budú predvádzať na TB alebo čmárať po chodníkoch ako jeden nemenovaný diplomat.  17. Novembrom začala nová éra novodobého Slovenska. Ale v nesprávnych rukách môže rýchlo skončiť. Nedopusťme opakovanie histórie, keď nám veľký diktovali, keď zapredaní  za judášsky groš predávali republiku.  Skúsme  všetci výjsť do ulíc so sviečkou v ruke, potichu ignorovať všetkých politikov.  Bude to v záujme záchrany slovenského národného dedičstva, slovenského jazyka pre našich vnukov, národnej a  kultúrnej identity, zachovania histórie aj budúcnosti Slovenska.  Slovensko má dostatočne veľa slušných ľudí, ktorí budú vedieť správne riadiť a viesť tento štát.

Nikdy som to pri písaní blogu neurobil, ale v záujme čo najväčšieho počtu ľudí v uliciach v tichom proteste so sviečkou v ruke a ak súhlasíte s obsahom preposielajte blog svojim známym ďalej.

Autor je absolvent VŠP v Nitre v odbore Vodné stavby a meliorácie a Apsley Bussines school London v odbore Strategický manažment.